Včielka Emka ráno vstala
a takto si bzukotala:
„Jar je, sláva! Už som vonku.
Sadnem na kvet, ohnem stonku.“
Roztvorí si krídla. Letí.
Dýcha vôňu lúčnych kvetín
a už sadá na púpavu,
čo vyčnieva ponad trávu.
Letí vôkol čmeliak Jurko:
„Odleť preč pred jarnou búrkou!
Už je tam, nad svahom strmým.
Počuješ? Veď už aj hrmí!“
Náhlivo jej Jurko povie
a hneď hľadá dáke krovie,
kde sa môže ukryť iste.
Chce mať krídla suché, čisté.
Emka iba mávne rukou,
ďalej šantí nad tou lúkou.
Keď odrazu rany riadne!
Na krídla je čosi padne.
Jedna, druhá, tretia,…piata,
nestíha ich Emka rátať.
Ako hrachy kvapky veľké
ubližujú malej včielke.
Spadne na zem mokrá celá,
toto je na Emku veľa.
S plačom hľadá útočisko,
zrazu zazrie úkryt blízko.
Horko, ťažko k pníku príde,
leje sa jej voda z krídel,
skleslá vojde do dutiny,
kde je sucho, i vzduch iný.
Tam skrčená sedí ticho.
Jarná búrka prešla rýchlo,
a kým vyšlo slnko veľké,
vyschli krídla malej včielke.
Už je v Emke opäť sila:
„Niečo sa však naučila –
búrka, ktorá občas tu je,
o živote rozhoduje.
Kto sa pred ňou neskryje,
silný dážď ho ubije.
Búrka, tá však potrebná je,
keď ovlaží lúky, háje.“
Keď počuje Emka hromy,
hľadá kríky, hľadá stromy,
kde sa môže ľahko skryť.
Veď mohla aj neprežiť…..
Autorka: Jana Barillová