Vyliahlo sa vtáča – holúbä malé,
hľadelo zo stromu ku rieke, skale.
Túžilo tak lietať, jak jeho mama.
Bálo sa, že by ho pud neoklamal.
Strachom sa až triaslo: „Čo ak raz spadnem?
Som malé na bolesť, na pády riadne.“
Mama ho podstrčí, dáva mu radu:
„Čo myslíš, sú krídla len na parádu?
Keď ich máš, tak lietaj? Ľudia by chceli…“
verila synovi, že bude smelý.
Trochu sa zamyslel, roztiahol krídla
a letí ku stromom, ku ľudským sídlam.
Spokojne prisadne ku svojej mame.
Spoznalo doposiaľ to nespoznané.
Prekonať seba, strach, to k šťastiu stačí.
Skúsme si príklad vziať z príbehov vtáčích.
Jana Barillová