Kamzík Jožo Skákavý
od včera skok nespravil.
Pýtate sa: „A to prečo?“
Poviem vám to ľudskou rečou.
Totiž skákal ponad skaly,
zdolal kopec veľký, malý.
Vždy bezpečne doskočil.
Tak si Jožo šťastne žil.
No stalo sa, čo nik nechcel,
jeden balvan stál mu v ceste.
A keď kamzík chcel skok spraviť,
šmykol sa na kúsku trávy,
čo z balvana trčala.
Tu tá chyba nastala.
Teraz leží kamzík milý,
ubúdajú mu aj sily,
celé telo ho tak bolí:
„Ej ten balvan, ten ma skolil.
Čo ja teraz robiť mám?
Ja tu zomriem. Celkom sám,“
plače, slzy lejú sa mu
aj na nohu polámanú.
Leží, leží, pohľad smutný,
kamzík v chvíľach preukrutných.
Ide vôkol lesník Edko.
O kamzíkoch vie ten všetko,
veď už ako dieťa malé
čítal o nich neustále.
„Čo to počuť? Čo to vzlyká?“
Zrak mu padne na kamzíka,
ktorý leží mŕtvy skoro
s polámanou nohou chorou.
Prišlo mu ho veľmi ľúto,
k zvieratám ho viaže puto,
na ruky ho jemne vzal.
A ani sa nemetal
kamzík chudák dolámaný.
Veterinár pozrel rany,
dal mu sadru, prášky, lieky,
uložil ho spať do deky.
Prešla doba, prešlo pár dní,
hojili sa všetky rany,
na kamzíčom tele Joža
celila sa kosť i koža.
Po pár týždňoch bol už zdravý.
Edko mu tak múdro vraví:
„Keď budeš na skalách stáť,
musíš veľký pozor dať.“
Vzal si k srdcu radu jeho,
opäť skáče kamzík snehom,
skalami i kopcami.
To zlé, keď je za nami,
poučku nám môže dať,
Nesmieš na to zabúdať.
S rozumom vždy treba žiť.
Život – to je tenká niť.
Jana Barillová