Plakal kľúčik na ceste: „Prečo som sa stratil?
Kdeže teraz asi sú moji kamaráti?
Predtým všetci vo zväzku spoločne sme žili,
teraz mi už samému ubúdajú sily.
Kdeže takto pôjdem ja kamarátov hľadať?“
Zuzka, čo ho stratila, nie je tomu rada.
Išla domov zo školy, pred dverami stojí:
„Čo mi na to povedia dnes rodičia moji?“
Čaká sediac na schodoch, nešťastná je z toho,
teraz starý zámok dverí musí dostať zbohom.
Prišla mamka z práce domov, dvere otvorila
a nešťastnej Zuzke takto pekne hovorila:
„Neboj, iste nájdeš ho, treba iba hľadať,
taká na to pre teba je dnes moja rada.“
Na druhý deň zo školy Zuzka opäť beží.
A čo vidí na ceste? Jej kľúčik tam leží!
„Pravdu, mami, mala si“, tak jej doma vraví.
„Už netreba na dverách nový zámok spraviť.“
A aj kľúčik šťastný je, že je opäť doma,
že nemusí v chlade von na ulici stonať.
Často ležia na zemi kľúče stratené,
ktoré nikto nedvíha z ulíc, zo zeme.
Môžeme im ale aj druhú šancu dať,
tak ich od dnes skúsime všetky pozbierať.
Autor : Jana Barillová
Z knihy: Čo si mačky rozprávali