Zafúľané šteniatko
po ulici chodí.
Práve vyšlo spod dreva,
bolo tam dosť vody,
bolo tam aj blato
a bolo ho veľa.
No hoci je kožúška
farba jeho biela,
teraz celý sivý je.
Nepozná ho nikto.
Bojí sa, že mamička
vykričí ho isto.
Prišiel k búde k domčeku,
k mamke si to cielil.
„Ty nie si môj pekný syn,
ten ma kožuch biely!“
A tak ostal celkom sám,
bez domova chodí.
Nepodá mu nikto jesť,
ani misku vody.
Dokonca i na daždi,
na ceste sám čupí.
No nezbadal, že mu dážď,
umyl všetky chlpy.
Čistučký je, biely zas,
ale smutný stále.
Lebo je bez mamičky,
to chúďatko malé.
Mamka ho už zďaleka
bielučkého zbadá.
„Toto je môj malý syn“,
našla ho. Je rada.
Priskočila k synkovi,
oblízla mu pyštek:
Kde si bol, môj tuláčik,
dieťa moje čisté?“
„Mami, bol som stále tu,
taká vec sa stala,
že ty si ma pri dome
vôbec nespoznala.“
Mamka labkou mávne len,
oba mali smolu,
netrápia sa nad tým viac.
Veď sú zasa spolu.
Napísala: Jana Barillová
Z knihy Z domčeka pri lese
