„Kto mi moju bielu hlávku pofúka?
Prečo rastiem v záhradách i na lúkach?
Kto podoprie moje telo sklonené?
Kto mi ihneď dáku pomoc zoženie?“
vyplakáva ubolená púpava,
vraj v nej žltý život práve ustáva.
Niet pomoci, nikomu sa nedarí
prebudiť ju ku životu. No z jari
deťúreniec po nej všade ostalo…
jedno, druhé, tretie…je ich nemálo.
Drobné hlávky žlté na svet pozreli,
na mamičku celý ten čas mysleli.
Zo semienok, čo sa skryli do zeme,
povyrástli byľky, kvety, korene.
Púpava sa z neba na zem pozerá:
„Milujem jar“, znie jej tíško na perách.
Jana Barillová
