Lenka mala tajné prianie,
že vždy chcela mačiatko.
„Ocko, prosííím, kúp mi jedno.
Chcem ho. Aspoň na krátko!“
„No a potom? Kam ho dáme?“
ocko na to pýta sa.
„Zviera, tak to je tvor živý,
a nie dáka okrasa.“
Chodí pár dní Lenka smutná,
mača v hlave vŕta jej.
Sníva o tom už od detstva,
o mačičke prítulnej.
Prešlo leto, prešla jeseň,
aj sneh vidieť za oknom.
Vyšumelo Lenke z hlavy,
čo bolo jej veľkým snom.
Ide ocko z práce domov.
Vonku je tma, silný mráz.
Keď odrazu spopod stromov
pískne tenký smutný hlas.
„Čo to počuť? Kto tu plače?“
čupne k stromu zvedavý.
„Chúďa malé, veď tu zmrzneš,
ja ťa musím zachrániť!“
Mačiatko sa ani nehne,
od mrazu je nevládne.
Je aj hladné, aj nešťastné,
aj špinavé poriadne.
Otecko ho jemne vezme,
pod kabát ho pritlačí.
„Určite sa mojej dcérke
ako darček zapáčiš!“
Spomenie si, že dnes Lenka
robí doma oslavu.
„Konečne jej splním prianie
a jej dávnu predstavu.“
Potichu do bytu vojde,
na tvári aj úsmev má:
„Blahoželám k tvojmu sviatku,
dcérka moja milená.“
Hľadí Lenka na mačiatko,
slzy tečú po tvári.
„Ocko, ja som veľmi šťastná,
tajný sen sa podaril.“
Prešla doba, prešli roky,
veľká slečna je z Lenky.
A čo Micka? Teraz kde je?
Ostali len spomienky?
Rodina ju stále ľúbi,
najviac ocko, tak veru.
Zachránil jej predsa život,
má v ňom veľkú dôveru.
Občas to tak v žití býva,
že náhodou spoznáme
také drobné zviera, ktoré
si už v srdci necháme.
Napísala: Jana Barillová
