Na okraji lesa
malý srnček plače:
vpravo, vľavo skáče
a mamičku hľadá,
veď teraz tu bola.
Jeho smutný piskot
počuť dookola.
Zlietne k nemu vrana:
„Prečo plačeš, malý?“
„Stratil som sa mamke,
trošku som sa vzdialil,
a sám som tu ostal,
nikde nikto nie je.“
A slza sa dolu
po pyšteku leje.
„Neplač srnček malý,
ja ti pomôcť môžem.
Ja viem lietať totiž.
Počkaj chvíľu, nože.“
A vzniesla sa nad les,
všetko preletela.
Zhora toho môže
vidieť ozaj veľa.
„Aha, už ju vidím,“
pre seba si vraví.
Je to pocit skvelý,
dobrý skutok spraviť.
Priletela k srne,
tá tiež smutná bola.
„Hľadáš svojho syna?
Aj on teba volá.
Choď tým smerom k lúke,
tam na okraj lesa,
tam so svojim synom
isto stretnete sa.“
Srna rýchlo beží,
ponad kmene skáče.
A veru už počuť,
kde jej dieťa plače.
Ide za tým plačom,
srnček na ňu čaká.
Ľutuje, že dal sa
vôňou kvetín zlákať.
Už sú opäť spolu,
bok po boku idú.
Občas nám do cesty
ťažké chvíle prídu,
keď nás niečo bolí,
keď nás niečo trápi.
„Po daždi je jasno“,
taká múdrosť platí.
Napísala: Jana Barillová
Z knihy Z domčeka pri lese
