Čože sa to v snehu borí?
Čože je to pri lese?
Sú to dáke divné zvery.
Ďalekohľad donesiem.
chvosty trčia do výšky.
Vyskakujú, šantia, bláznia,
je to radosť pre líšky.
„Mamka, mamka, môže líška
prežiť zimu studenú?
Čím sa živí? Je jej zima?
Býva ona niekde dnu?“
Mamka na mňa pozrie z izby,
milý úsmev v tvári má.
„Mami, no a cez noc v mraze
líšku hreje perina?
Má rodinu? Má aj deti?
Má ona aj manžela?“
pýtam sa a už na mamku
je otázok priveľa.
Príde ku mne, pozrie na mňa
a jej hlas tak milo znie:
„Neboj sa o život líšky,
ona ľahko prežiť vie.
Býva v nore, je jej teplo,
veď má kožuch poriadny.
Vkuse niečo hľadá, loví,
najmä v noci, no aj dni.
Líška je tvor ozaj vzácny,
je to kráska prírody.
Ešte krajší vedia sa jej
malí drobci narodiť.
Les je jej dvor, no a izba,
to je nora pod smrekom.
Tam sa skryje pred hrozbami,
aj pred každým človekom.
Ale pozor! Keď sa blíži
niekto, líška zuteká.
Lebo líška je tvor plachý
a bojí sa človeka.“
„No a keď mám ďalekohľad,
teraz sa ma nebojí?“
„Tak ju môžeš z okna izby
pozorovať v pokoji.
Ona o tom vôbec nevie
a pred tebou ostane.
Ani tebe a ani jej
sa tak nič zlé nestane.“
Porozmýšľam nad tým trochu,
mamka moja pravdu má.
Sledovaním zvierat z diaľky,
je príroda chránená.
Napísala: Jana Barillová
