Zaspal bocian na komíne,
veď teplá noc bola.
Čakal, kedy milá príde.
Aj on diaľku zdolal.
Čakal, čakal bocianicu,
z juhu by prísť mala.
Veď už neraz takú diaľku
sama prekonala.
„Kde si drahá?“ bocian húta,
hádam skoro prídeš.
Začal stavať ďalej hniezdo
pre viac párov krídel.
Bocianica preletela
ponad moria, lesy.
Aj jej chýbal drahý bocian:
„Kde môj milý, kde si?“
Dočkať sa ho nevie, chúďa,
aj krídla ju bolia.
Slnko na ňu cestou páli,
i dážď ju už polial.
Veľká diaľka tých dvoch delí,
no verní sú stále.
Tešia sa, že budú spolu
vychovávať malé.
Doletela bocianica,
na komín si sadla,
unavená bocianovi
do náruče padla.
„Chýbal si mi, bocianiček,
som zas rada s tebou,
pod nohami majú hniezdo,
nad nimi len nebo.
Prešla doba. Na komíne
vajíčka už boli.
Namiesto nich je tam párik
bociančatok holých.
Pierka jemné na krídelkách
sem tam sivé majú,
zobáčikmi na rodičov
tíško klepotkajú.
A rodičia za potravou
do okolia letia.
Žabky, rybky, aj drobný hmyz
ich detičky jedia.
Na komíne pekne žijú,
krásne chvíle majú.
Takto budú bývať, pokým
neodletia na juh.
Jana Barillová
Z knihy Čo si mačky rozprávali
